meno a priezvisko, bydlisko, PSČ, obec/mesto, Slovenská republika

↑

▷ Содержание

⇐ ПредыдущаяСтр 8 из 23Следующая ⇒

meno a priezvisko, bydlisko, PSČ, obec/mesto, Slovenská republika

tel.: ........................ , e-mail: ..................................

__________________________________________________________________________________

Vážený pán generálny prokurátor

Dr. h. c. JUDr. Maroš ŽILINKA, PhD. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

Štúrova 2

812 85  Bratislava

                                                                                                                            V ___________ , dňa __ . __ .2021

VEC

Oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchanie trestného činu(ďalej len„oznámenie“)

podľa § 196 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

A. Základné východiská oznámenia

Dolupodpísaný/á    ................................................................... ako zákonný zástupca môjho syna/mojej dcéry _________(meno a priezvisko dieťaťa)__________ (ďalej len „oznamovateľ“, ev. „poškodený“) navštevujúci/a ____. triedu v škole, podávam oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchanie trestného činu, a to na osobu, ktorá je pravdepodobne zamestnancom ___________(názov a adresa školy)________________ (ďalej len „škola“) bližšie nezistenej totožnosti, a ktorá osoba dňa __ . __ . 2021 vyvíjala nátlak spojený s prekrytím si horných dýchacích ciest na môjho syna/moju dcéru, a to tak, ako je uvedené v opise skutkových okolností prípadu v bode B. a nasledujúcich tohto oznámenia.

B. Opis skutkových okolností prípadu

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

............................................. (opísať vlastnými slovami skutkové okolnosti prípadu) .............................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

...................................................................................................................................................................................

C. K skutočnostiam nasvedčujúcim spáchanie trestného činu.

Ustanovenie § 192zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) upravuje skutkovú podstatu trestného činu „Nátlaku“ nasledovne:

§ § 192 ods. 1 Trestného zákona: „Kto iného núti, aby niečo konal, opomenul alebo trpel, zneužívajúc jeho hmotnú núdzu alebo naliehavú nemajetkovú potrebu, alebo tieseň vyvolanú jeho nepriaznivými osobnými pomermi, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.“.

§ § 192 ods. 2 písm. b) Trestného zákona: „Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 na chránenej osobe.“.

§ § 192 ods. 4 Trestného písm. d) zákona: „Odňatím slobody na desať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 za krízovej situácie.“.

Podľa Ivora et al. (2017) sa tiesňou rozumie „stav, hoci aj prechodný, vyvolaný nepriaznivými okolnosťami, v dôsledku čoho je poškodený obmedzený v slobode rozhodovania sa“. „Čin je dokonaný, keď páchateľ vykoná konanie, ktorého obsahom je nútenie iného, aby niečo konal, opomenul alebo trpel zneužívajúc uvedené situácie. Nevyžaduje sa, aby utláčaná osoba konala, opomenula alebo trpela to, k čomu ju páchateľ nútil.“.[1] Nepriaznivé pomery sa môžu týkať osobných, prípadne iných pomerov, pre ktoré sa osoba pod nátlakom ocitá v ťažkostiach.[2]

Ustanovenie § 192 Trestného zákona podľa Čentéša (2020) chráni slobodu rozhodovania (viď článok 16 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).[3]

Podľa Ivora et al. (2010): „Aj keď poškodený nevykoná to, čo na ňom páchateľ vynucuje, čin je dokonaný už donucovaním.“[4]

Trestný čin je spáchaný (v súlade s ustanovením § 122 ods. 8 Trestného zákona) s použitím nátlaku vtedy, ak páchateľ použije na jeho spáchanie psychické násilie proti inému.

Podľa Čentéša (2020): „Nátlakom použitím psychického násilia proti inému sa rozumie pôsobenie na vôľu iného a vyvolanie spravidla úzkosti až duševných bolestí, hoci krátkodobých, majúcich vplyv na neslobodné rozhodovanie sa a konanie inej osoby v rozpore s jej pôvodnými predstavami alebo situáciou, v ktorej by konala inak.“.[5]

Podľa § 58 ods. 2 Trestného zákona hrozí páchateľovi trestného činu nátlaku podľa § 192 ods. 3 alebo 4 trest prepadnutia majetku, ktorý súd uloží obligatórne, t. j. nemôže sa od zákonnej úpravy odchýliť. Inak povedané, ak súd rozhodne o tom, že trestný čin nátlaku bol spáchaný, nepristúpi len k aplikovaniu zákonom ustanovenej trestnej sadzby za spáchanie trestného činu nátlaku, ale uloží zároveň aj trest prepadnutia majetku.

Skupina poslancov podala na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania (zo dňa 10.02.2021, sp. zn. Rvp 282/2021) o súlade (aj) ustanovenia § 58 ods. 2 Trestného zákona (upravujúceho „Trest prepadnutia majetku“) s Ústavou SR, resp. článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež Chartou základných práv Európskej únie. Ústavný súd Slovenskej republiky nateraz nevydal v tejto veci rozhodnutie, t. j. trest prepadnutia majetku páchateľa trestného činu nátlaku (podľa predchádzajúceho odseku, t. j. v prípade spáchania trestného činu nátlaku podľa § 192 ods. 3 alebo ods. 4) je stále platný a účinný.

Subjekt práva na vzdelanie je vymedzený všeobecne, a to tak, že nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. Právo na vzdelanie z hľadiska subjektu práva na vzdelanie predstavuje predovšetkým právo na prístup k vzdelaniu, ktorý štát musí zabezpečiť pre každého a za rovnakých podmienok.[6]

D. Súvisiace všeobecne záväzné právne normy, judikatúra, stanoviská Benátskej komisie, rozhodnutia ESĽP

V kontexte tohto oznámenia je namieste upriamiť pozornosť na vybrané ustanovenia zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ZZ“):

§ Podľa § 1 ods. 1 Zákona o ZZ: „Tento zákon upravuje základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „právny predpis“), ktorými sú Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),ústavné zákony, zákony,nariadenia vlády Slovenskej republiky(ďalej len „nariadenia vlády“),vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy,iných orgánov štátnej správya Národnej banky Slovenska a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“).“.

§ Podľa § 15 Zákona o ZZ: „O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa týka.“.

1. S oznámením súvisiace vybrané ustanovenia Trestného zákona:

§ Krízovou situáciou sa na účely Trestného zákona v súlade s § 134 ods. 2 rozumie: „núdzový stav, výnimočný stav, vojnový stav, alebo vojna.“.

§ Chránenou osobou sa na účely Trestného zákona rozumie podľa § 139 ods. 1 písm. a) dieťa.

§ Trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ podľa § 15 písm. b) Trestného zákona „vedel, že svojim konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.“.

§ Podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona: „Ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.“.

§ Podľa § 37 Trestného zákona je priťažujúcou okolnosťou to, že páchateľ: písm. c): „spáchal trestný čin preto, aby inému zmaril alebo sťažil uplatnenie jeho základných práv a slobôd, alebo preto, aby uľahčil alebo zakryl iný trestný čin“; písm. f): „spáchal trestný čin verejne“.

2. S oznámením súvisiace vybrané ustanovenia zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej len „Ústava SR“)

§ Článok 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR ustanovuje: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“

§ Článok 1 ods. 2 Ústavy SR ustanovuje: „Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR PL. ÚS 44/03. Uznesenie z 21. októbra 2003: „Článok 1 ods. 2 Ústavy sa týka všetkých medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky bez ohľadu na ich obsah a ustanovuje povinnosť ich plnenia.“[7]

§ Článok 2 ods. 2 Ústavy SR ustanovuje: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. Tu citovaný článok 2 ods. 2 Ústavy SR má zásadný význam pre charakter a chod Slovenskej republiky, no napriek tejto skutočnosti je najporušovanejšou ústavnou normou štátnymi orgánmi. Avšak, štátne orgány nemôžu všetko, ale naopak, smú len to, čo im Ústava SR výslovne dovoľuje.[8]

§ Článok 2 ods. 3 Ústavy SR ustanovuje: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.

§ článok 7 ods. 5 Ústavy SR ustanovuje: „Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom,majú prednosť pred zákonmi.“ Ako uvádza doc. JUDr. Drgonec, DrSc. (2019), „Ústava priznáva medzinárodným zmluvám prednosť pred zákonmi SR. Ústavný súd tento vzťah viackrát naznačil v právnych názoroch, ktorými odôvodňoval význam medzinárodných dohovorov pre interpretáciu a aplikáciu Ústavy.“.[9]

§ Článok 12 ods. 4 Ústavy SR ustanovuje: „Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“.

§ Článok 13 ods. 2 Ústavy SR ustanovuje: „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“.

§ Článok 16 ods. 1 Ústavy SR prvá veta ustanovuje: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.“.

§ Článok 16 ods. 2 Ústavy SR ustanovuje: „Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu“.

§ Článok 19 ods. 1 Ústavy SR ustanovuje: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“.

§ Článok 19 ods. 2 Ústavy SR ustanovuje: „Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

 

3. S oznámením súvisiace vybrané rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.5.2009, sp. zn. PL. ÚS 17/08: „Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch.“.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. októbra 1994, sp. zn. PL. ÚS 8/94, v ktorom je okrem iného uvedené: „Zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd /z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd/ len zákonodarnému zboru. Ústavný súd konštatuje, že splnomocnenie v zákone na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou.“. 

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.9.2020, sp. zn. II. ÚS 411/2020: „Aj napriek normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom. Zákon preto neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch.“.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.12.2014, sp. zn. PL. ÚS 10/2013: „ (...) samotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva – jednak zákonom alebo tak môže urobiť na základe výslovného zákonného splnomocnenia aj podzákonný právny predpis (vykonávací právny predpis), ktorý sa bude pohybovať v medziach tohto splnomocnenia.“.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.3.1999, sp. zn. PL. ÚS 15/98: „V právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.“.

 

4. S oznámením súvisiaci Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd vrátane judikátu

Európsky súd pre ľudské práva dbá o to, aby štát zabezpečil každému oprávnenému subjektu prístup k vzdelávaniu za rovnakých podmienok a bez diskriminácie.[10]

Veľká komora Európskeho súdu pre ľudské práva sa zaoberalotázkou diskriminácie vo vzťahu k právu na vzdelaniev prípade D. H. a ostatní c. Česká republika (rozhodnutie zo 7. februára 2006 týkajúce sa sťažnosti    č. 57325/00 zo dňa 1. marca 2005). Veľká komora rozhodla, že článok 2 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol porušený (nielen, avšak najmä) preto, že štát:

§ nezohľadnil osobitné potreby členov znevýhodnenej komunity,

§ izoloval tieto deti od širšej populácie.[11]

Podľa Sváka (2011)„Základným a východiskovým princípom ľudských práv je rovnosť pri ich výkone a ochrane.“. Bez tohto princípu by bolo posudzovanie porušovania ľudských práv nespravodlivé a smerovalo by proti základným cieľom, ktoré vychádzajú z Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Všeobecný zákaz diskriminácie je obsiahnutý v článku 1 Protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a to nasledovne: „Užívanie všetkých práv ustanovených zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je (...) iné postavenie.“. „Nikto nesmie byť diskriminovaný akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov“, najmä ak sú dôvody uvedené v predchádzajúcom výroku.[12]

Článok 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upravuje tzv. Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života“, a to nasledovne: „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.“[13]

 

5. S oznámením súvisiace vybrané stanoviská Benátskej komisie

Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva, známa pod názvom „Benátska komisia“ (ďalej len„Benátska komisia“) uviedla vo svojom Stanovisku k ochrane ľudských práv v núdzových situáciách v roku 2020 (okrem iného) nasledovné: „Podľa zásady výnimočnej hrozby je odstúpenie od štandardov ľudských práv v núdzový situáciách legitímna iba v prípade „vojny alebo verejného ohrozenia štátnej existencie“.“ „Uvedené práva a záruky by mali požívať všetci bez diskriminácie.“[14]

Benátska komisia uviedla v roku 2020: „Obmedzenia ľudských práv a slobôd (...) musia byť upravené zákonom.“ „To predstavuje zásadnú záruku zachovania demokracie a právneho štátu.“[15]

Zároveň Benátska komisia uvádza: „Žiadny štát nemôže zaviesť obmedzenia iba na základe svojich vnútroštátnych právnych predpisov, ignorujúc svoje medzinárodné záväzky. (...). Tento prístup potvrdzuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva.“[16]

V dokumente „Súhrn stanovísk a správ Benátskej komisie k núdzovému stavu“ a Stanovisko k ochrane ľudských práv v núdzových situáciách. CDL-AD(2006)015 (s. 14): „51. (...) Skúsenosti ukazujú, že k najvážnejším porušeniam ľudských práv dochádza v kontexte núdzového stavu. Parlamentné zhromaždenie vyhlásilo, že potreba bezpečnosti často vedie vlády k prijatiu mimoriadnych opatrení. Musia byť ale skutočne mimoriadne, pretože žiadny štát nemá právo nerešpektovať zásadu právneho štátu, a to ani v extrémnych situáciách. Vo všetkých prípadoch musia existovať zákonné záruky, ktoré bránia zneužitiu mimoriadnych opatrení.“ [17]

6. S oznámením súvisiace z Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne

Pokiaľ by bol v budúcnosti obsah Zbierky zákonov v zmysle predbežnej informácie k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon o ZZ uverejnenej na www.slov-lex.sk, rozšírený o okruh právnych predpisov zverejňovaných v Slov-Lexe o právne predpisy uverejňované vo Vestníku vlády SR /bod 4. Predbežnej informácie k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Zákon o ZZ/, ukladanie povinností by bolo v rozpore aj s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Príkladmo by bolo zavedenie povinnosti prekrytia si dýchacích ciest v rozpore s Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne (účinnosť od 10. februára 2000) (ďalej len „Dohovor“), a to predovšetkým s nasledujúcimi ustanoveniami:

§ Článok 1 Dohovoru: „Zmluvné strany budú chrániť dôstojnosť a identitu všetkých ľudí a zaručia každému bez diskriminácie rešpektovanie jeho integrity a iných práv a základných slobôd v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny.“

§ Článok 2 Dohovoru: „Záujmy a blaho človeka budú mať prednosť pred výhradným záujmom vedy a spoločnosti.“ Z tohto článku vyplýva, že záujmy jednotlivca majú prednosť pred záujmom spoločnosti.

§ Článok 10 ods. 1: „Každý má právo, aby sa rešpektoval jeho súkromný život v súvislosti s informáciami o jeho zdraví.“[18]

 

Podľa Kľučku (2011) medzinárodné dohovory vychádzajú z prirodzenoprávnej koncepcie ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorej ich nositeľom je každý jednotlivec ako jedinečná ľudská bytosť. Takáto úprava sa obracia priamo na jednotlivcov, to znamená, že jej zmluvné strany sú v rámci svojej jurisdikcie povinné zabezpečiť každej osobe reálny výkon ľudských práv a základných slobôd, ktoré jej priznáva medzinárodný dohovor.[19]

⇐ Предыдущая3456789101112Следующая ⇒

Поделиться:

Познавательные статьи:



Техника прыжка в длину с разбега

Организация работы процедурного кабинета

Области применения синхронных машин

Оптимизация по Винеру и Калману